Nerovnosť je dobrá. Nerovnosť predstavuje spravodlivosť. Naše časy charakterizuje snaha o maximalizáciu nespravodlivosti. Vodítkom sú pseudopráva, formulované v skrytom kontexte sľubov demokraticky zvolenej zberby. Zneužívanie prehumanizácie v obéznej, sľubmi a lacnými potravinami presýtenej a v neposlednom rade premnoženej väčšiny zbabelcov vedie k takým výsledkom, kedy sú postulované – “práva na práva”. Deformácia prirodzeného vedie k reálnym pochybeniam samotného postulátu. To znamená, že práva má len určitá “znevýhodnená” skupina, zatiaľ čo zvyšná, takmer na 100% rovnajúca sa pojmu “produktívna” skupina, tieto práva nemá. Má povinnosti, pretože práva neexistujú bez povinností. Pokiaľ toto rozdelenie aplikujeme na jednotlivca, je to prirodzené. Pokiaľ aplikujeme tento systém rovnováhy medzi povinnosťami a úžitkom z nich (jednotlivec), čiže právami (širšia skupina) na väčší okruh osôb, či na spoločnosť ako takú – rovnováha sa stáva nedosiahnuteľnou. Deje sa tak z úplne jednoduchého dôvodu – rôznorodosť, nesúrodosť , rozdiely. Rozdiely, ktoré na jednej strane ospevujeme, však na strane druhej potierame – právami na práva. Rozdiely vzývame ako dar, pokiaľ ide o iné statky či úžitky, alebo ideály, okrem jednej. Rovnosť v ekonomickom slova zmysle. Rovnosť v prerozdeľovaní dôchodkov – nazývame spravodlivosťou postavenou na etických zásadách – ľudskosti. Odmietame akceptovať ekonomické krízy. Príživníci trhu umierajú (napriek tomu, že sú veľkými zamestnávateľmi) a spoločnosť ich chce len na základe tohto jedného – že sú zamestnávateľmi – ochrániť. Prečerpáva zdroje. Oslabuje ekonomicky silných a posilňuje slabých. Ak to povieme takto, znie to spravodlivo. Ale opýtam sa na aspekty skryté na pozadí takýchto odôvodnení. Posilňuje naozaj slabých ? Alebo práve len silných, nafúknutých, len imidž produktivity produkujúcich spoločností a reálne len už zamestnávajúcich. Za druhé je dobré podporovať slabých ? Na túto otázku je nutné reagovať podrobnejším rozborom. Kto je slabý ? Začnime od spodu. Mŕtvy ? Chorý ? Bezdomovec ? Alkoholik ? Lenivec ? Sociálne odkázaný ? Smoliar ? Hlupák ? Mentálne zaostalý ? Starec ? Skrachovanec ? Neúspešný biznismen ? Odvolaný riaditeľ ? Skrachovaný politik ? Skrachovaná spoločnosť ? Neúspešný podvodník ? Bohužiaľ pri ekonomickej kríze sú práve posledné menované kategórie tie, ktorým sa podáva pomocná ruka. Na opačnej strane spektra sú neekonomické kategórie na ktoré sa objemom pomoci nedostáva vôbec až po odrobinky. Takáto deformácia je logickým vyústením demokracie ako takej. Nie postmodernej spoločnosti. Postmoderná spoločnosť je len nálepka pre niekoľko definovaných znakov, ale bez zadefinovania pôvodu, čiže príčiny vzniku týchto znakov. Touto príčinou je demokracia a hlavne jeden jej všeobecne uznávaný, ak nie najuznávanejší aspekt. Tým je všeobecné volebné právo. Ak je niečo všeobecné, tak už z podstaty všeobecnosti stráca akúkoľvek hodnotu. Toto právo máme pretože sme sa narodili. V súčasnosti sa už nemusíme pohnúť ani prstom a máme ho. Preto je nahovno. Poviem to rovno – volebné právo je na hovno, pretože ho má každý smrad, vrátane mňa. Nevážim si ho a už vôbec si nevážim čo z neho vyplýva, či vychádza. Je len prirodzené, že z niečoho nehodnotného vzíde niečo ešte menej hodnotné. A to je demokratická vláda, či demokratický politik.
“Demokratické zriadenie doplatí na to, že bude chcieť vyhovieť všetkým. Chudobní budú chcieť časť majetku bohatých a demokracia im to dá. Mladí budú chcieť práva starých, ženy budú chcieť práva mužov a cudzinci budú chcieť práva občanov a demokracia im to dá. Zločinci budú chcieť obsadiť verejné funkcie a demokracia im to umožní. A až zločinci demokraciu nakoniec ovládnu, pretože zločinci od prírody túžia po pozíciách moci, vznikne tyrania horšia, než dokáže najhoršia monarchia, alebo oligarchia.”
Sokrates
Tento citát vznikol zhruba 400 rokov p.K. t.j. približne pred 2400 rokmi. A podozrieval by som Sokrata, že mal Nostradamovské schopnosti, keby daná predpoveď vzniku komunizmu nemala vlastnú, neúprosnú logiku. A že komunizmus je vecou minulosti je rovnaký nezmysel ako Ficova sociálna vláda. Komunistos Vulgaris, čiže boľševik stredoeurópsky sa v súčasnosti u nás vyskytuje v hojnom, ba premnoženom počte. Je to dôsledok toho, že homo sapiens, čiže človek rozumný pred časom stratil rozum, vypásol sa a spohodlnel. Boľševik stredoeurópsky tak stratil svojho prirodzeného, dlhoročného predátora, ktorý po dlhé stáročia dokázal eliminovať zlodejskú zberbu. Aby som bol objektívny, tak o premnoženie boľševika v našich končinách sa zaslúžili hlavne naši východný susedia, kde tento tvor (presnejšie netvor) našiel najúrodnejšiu pôdu akú mohol. A tú taktiež podľa svojho zvyku rýchle a efektívne zneúrodnil. Ale vráťme sa k nám. Otázka znie ako sa proti takémuto votrelcovi z východu brániť. Je schopný paralyzovať najprv myseľ svojej obete a nakoniec, o čo mu hlavne ide, jeho peňaženku, kreativitu, iniciatívu atď., atď. Navrhoval by som regulovaný odstrel, s tým že by som vylúčil slovo regulovaný. Vyvrcholením boľševickej nákazy je boľševický, komunistický štát, čiže tyrania horšia ako najhoršia monarchia, či oligarchia, ako tvrdil Sokrates. Po jeho zániku by jeden myslel, že boľševizmus je na ústupe. No bohužiaľ opak je pravdou. Príčinou zániku komunistického štátu je len jeho parazitický (zlodejský) charakter ak už vycicia všetko zdravé a životaschopné, začne vyciciavať sám seba, resp. zničí prostredie z ktorého žije. Rovnako sa správajú len vírusy a nádory. So zánikom komunistického štátu nezaniká boľševizmus ako taký. Len potrebuje nové zdroje. Preto sa na chvíľu stiahne nechá zdravé trhové mechanizmy obnoviť bohatstvo a potom to opäť začne podľa Sokratovho scenára – najprv začne byť štát ťažiaci z slobodného trhového mechanizmu sociálny, potom socialistický, nakoniec komunistický a na záver totalitný a totálne hospodársky vyčerpaný. To je vážení ten raj na zemi z ktorým nás ojebujú zločinci typu Fiko. Počul som, že ročne rozkradnú 130 miliárd eur. Podľa môjho názoru by celá “nasmerovaná” garnitúra mala visieť po celej republike na kandelábroch. Dokedy sa ešte necháme okrádať ? Raz sa F. zapíše do dejín ako deformácia na ceste nášho vývoja. Je to v podstate chudák. No zapísať sa do dejín ako deformácia podľa môjho názoru nestačí. Tie kandelábre mi stále vŕtajú hlavou.
Roman Muller
roman müller 